Na
začiatku sme všetci vodotesné plavidlá.
A potom sa stanú rôzne veci -
ľudia nás opúšťajú, alebo nás nemilujú,
alebo nás nechápu, alebo my
nechápeme ich,
a stratíme a sklamávame a zraňujeme jeden druhého.
A
plavidlo začína tu a tam praskať. A ak začne praskať,
tak je už koniec
nevyhnuteľný... Ale je tu tá dlhá doba medzi tou chvíľou,
kedy sa začnú
objavovať praskliny, a tou, kedy sa konečne rozpadneme.
A len v tejto
dobe dokážeme jeden druhého vidieť,
pretože svojimi trhlinami hľadíme
von zo seba - a do ostatných zase tými ich.
Kedy sme jeden
druhého naozaj videli?
Nie skôr než ty si pozrela do mojich prasklín a
ja do tvojich.
Predtým sme poznali len svoje predstavy o tom druhom,
ako
keď som sa díval na rolety vo tvojom okne a nikdy som nevidel do
vnútra.
Ale keď to praskne, môže do vnútra svetlo a môže tiež von...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára